Neverila som, že štyri zuby múdrosti dokážu človeku skomplikovať tak život. Keby rástli tak ako majú, keby sa netlačili na ostatné, keby mali kam vyrásť, keby neboleli, keby neboli... Vtedy je každé keby len iskričkou nádeje ako sa vyhnúť tomu najhoršiemu. Dostala som aj na výber, buď pôjdu von po jednom alebo naraz pod narkózou. Moje rozhodnutie bolo rýchle, radšej raz vydržať ako sa štyrikrát trápiť, ale to som netušila, čo ma čaká. Uspať vás nemôžu len tak, preto som si musela povybavovať všetky možné vyšetrenia, a keď bolo všetko v poriadku dostala som termín. S pyžamom a povzbudeniami som sa ocitla na izbe s ešte jednou spolubývajúcou, ktorá mala podobný údel ako ja. Ešteže sme sa stretli rovnako ukecané, a tak zvyčajne najdlhší, predoperačný deň, nám zbehol veľmi rýchlo. Najhoršie bolo čakanie v deň operácie, keď som ostala na izbe sama. O šiestej nám pichli antibiotiká injekciou, ktorú sme mali dva dni zasunutú v žilách, pre vzdelanejších: kanyla. Cítila som ju pri každom pohybe, akoby by mi znovu a znovu pichali ďalšiu a ďalšiu injekciu. Tak s týmto to dlho nevydržím, ale ani som sa nenazdala a už ma viezli.. Nádych, výdych, nádych...
Prebudenie je najhoršie, neviete ako dlho ste spali a čo sa všetko udialo, ale vaše prvé pocity vám to jasne naznačia. Slzy mi stekajú po tvári. „Čo vám je?“ Dosť hlúpa otázka od sestričky v nemocnici. Chcela som jej povedať, že ma to strašne bolí, ale vtedy som zistila, že nemôžem otvoriť ústa. „Treba si pýtať tabletky od bolesti, ak vás to bolí!“ Keby mi to nepovedala, vôbec ma to nenapadne. Po mojich márnych pokusoch dostať zo seba aspoň slovíčko, konečne pochopila! K ochote sestričiek sa radšej ani nevyjadrujem, pretože stále verím, že sa nájdu i také, ktoré svoju prácu robia poctivo.
Ešte večer som sa rozčuľovala, že tu nikde nie je zrkadlo, ale potom som im bola len vďačná! Natrhnuté pery, opuchnutá tvár s obrovskou modrinou až po krk... Keď som sa uvidela, nevedela som, či mám plakať alebo sa smiať. Takže takto budem vyzerať, ak priberiem asi päťdesiat kíl a niekto ma brutálne zmláti.
Nasledovali dni, ktoré som trávila prikladaním ľadu, výmenou ľadu a pokusom dostať do seba aspoň tekutú stravu. Opuch neustupoval, mala som pocit, že sa začínam podobať na škrečka, ktorý si urobil zásoby na celú zimu. Po troch dňoch ma pustili z nemocnice, aj keď som sa ešte vôbec necítila fit, ale neprotestovala som. Kto by nemenil domáce prostredie a stravu za štyri nemocničné steny a pokazený televízor.
Po týždni trápenia, neustáleho prikladania ľadu a nepríjemných bolestí sa to konečne zlepšilo. Začalo to odpúchať a ja som bola najšťastnejší človek pod slnkom. Už som sa konečne mohla pozrieť do zrkadla bez toho aby som sa zľakla.
Držím palce všetkým, ktorí majú svoje zuby múdrosti ešte v ústach.
Ja tie svoje mám už len na poličke :-)